TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - 2. križiacka výprava do Svätej zeme

Francúzsky kráľ Ľudovít VII. sedel na tróne a lakte mal opreté o drevené, jednoducho vyrezávané operadlá. Bol začiatok chladného roka 1146 a celá miestnosť voňala nevtieravým dychom jedľového dreva páleného vo veľkom krbe. Kráľ oslovil muža, čo stál pred ním: „ Dovoľujem ti v mojej prítomnosti sadnúť si, Bernard z Clairvaux. Máš za sebou dlhú cestu. Sadni si bližšie k ohňu a daj oddýchnuť svojim údom. “

„ Vďačne, kráľ môj, “ uklonil sa muž. „ ... Ech, tuto mi bude dobre. Teplo mi sála rovno na chrbát... Na cestu z  môjho opátstva som vyrazil hneď, ako som dostal od teba odkaz... Čím môžem byť Francúzsku prospešný? “
Kráľ si opáta uznanlivo premeral: „ Máš obrovské znalosti biblie a  si inteligentným a bystrým teológom. Naviac si oslnivým rečníkom a brilantným kazateľom. Tvoja povesť svätého človeka a sila osobnosti z  teba urobili jedného z  najznámejších mužov Európy. Veľmi si ťa vážim. “
„ Je to pre mňa nesmierna česť, “ zdvorilo odpovedal opát.
Kráľ pokračoval: „ Stojí pred nami ťažká úloha. Pred dvoma rokmi vo Svätej zemi padla Edessa. Viem si predstaviť, aký otras to pre kresťanských panovníkov východných križiackych kráľovstiev znamená. Nahradiť straty nemajú ako, pričom moslimovia ich početne ďaleko prevyšujú. Toto položenie volá po náprave. “
„ Ide snáď o  ďalšiu križiacku výpravu? “ triezvo uvažoval Bernard. „ Viem, že z  Východu prišli za pápežom vyslanci s  prosbou o  pomoc. Eugen III. síce vydal pápežskú bulu zvolávajúcu veriacich na pomoc bratom v  Zámorí, no nikto jej nevenuje väčšiu pozornosť. “
„ Každý má dosť vlastných starostí, “ sklamane vzdychol Ľudovít. „ Nadšenie prvej výpravy už značne vyprchalo. Šľachtici, ako francúzski tak aj nemeckí, sa vybíjajú vo vlastných sporoch o  moc a ak má niekto chuť zabiť pár moslimov, môže sa pripojiť ku križiackej výprave proti Arabom v  Španielsku. “
Opát z  Clairvaux prikyvujúc položil otázku: „ A čo na to nemecký kráľ Konrád III.? “
„ Hohenstauf nie je proti, “ vstal kráľ a  podišiel k  ohňu. „ Má však trochu ťažkosti so svojimi šľachticmi. Tím je zveľaďovanie vlastného bohatstva milšie ako šírenie Božieho slova na Východe... Som rozhodnutý zúčastniť sa novej križiackej výpravy do Svätej zeme. Počkám do Veľkej noci a potom sa pokúsim pre výpravu získať celú francúzsku šľachtu. “
„ Ako to chceš urobiť, vznešený kráľ? “ spýtavo pozeral na Ľudovíta Bernard. „ Naši rytieri milujú svoje panstvá rovnako ako nemeckí. “
„ Ty ich presvedčíš, “ zakrúžil ukazovákom kráľ. „ Moci tvojej osobnosti neodolajú ani tí najotrlejší bojovníci... Na Veľkú noc zvolám snem svojich vazalov do Vézélay. Som presvedčený, že keď sa ľudia dozvedia o  tvojej účasti na sneme, poschádzajú sa z  celého Francúzska, aby poslúchli moju výzvu. Verím, že keď prehovoríš k  davom, nezostane jediného kresťanského srdca, ktorému by bola pomoc našim bratom vo Svätej zemi ľahostajná. “
Opát chvíľu pozoroval blčiace plamene a  potom otočil hlavu ku kráľovi: „ Urobím všetko, čo mi káže moja viera v  jediného Boha. On sám mi dá silu, aby som ťa nesklamal. “
31. marca 1146 rečnil Bernard z  Clairvaux pod širokým nebom na poli za mestom Vézélay: „ Pápež Eugen III. vám posiela pozdravy a žehná vašim činom. S  veľkým rozhorčením si vypočul správy o tom, že sa našim bratom v  Svätej zemi vodí zle. Moslimovia každý deň zabíjajú verných kresťanov, ktorí sa pred rokmi v  mene Božom vydali oslobodiť sväté miesta v  Palestíne. Boh však na všetkých svojich verných zoslal veľkú skúšku. Preto sa na nás obracajú s  prosbou o pomoc, aby sme im pomohli v  tejto ťažkej chvíli pre Boha tak dôležitej. Povstaňte deti Božie a pripojte sa k  výprave na pomoc Jeruzalémskemu kráľovstvu. Tak, ako hovorí prorok Jeremiáš: A ľud pritiahne zo zeme polnočnej a národ veľký povstane od končín zeme. Luk a kopiju pochytí, každý ukrutný bude a nezľutujú sa. Hlas ich ako more zvučať bude a na koňoch jazdiť budú, zošikovaní ako muži k  boju... Pápež volá do novej výpravy do Svätej zeme. Sľubuje odpustenie hriechov všetkým, ktorí sa chopia kríža. “
Bernardov prejav vyvolal nával obrovského nadšenia. Ľudia začali volať po krížoch: „ Kríže, Bernard daj nám kríže! Pôjdeme do Svätej zeme. Splníme vôľu Božiu! “
Vtedy si Bernard s  dramatickým gestom vyzliekol mníšske rúcho a roztrhal ho na kríže pre dobrovoľníkov: „ Tu máte Kristovo rúcho. Našite z  neho krížov, koľko sa bude dať. Označte sa Kristovým znamením na znak toho, že vaše srdcia vedie pravá viera... Tu máte... Tu máte... “
Bernard vyvolal také obrovské vzrušenie, že sa až do večera robili kríže zo všetkého, čo sa našlo a keď deň končil, bol úspech výzvy pápeža Eugena na novú križiacku výpravu istý.
Na Štedrý deň roku 1146 navštívil Bernard z  Clairvaux nemeckého kráľa Konráda III. : „ Veličenstvo. Prichádzam v  mene Jeho Najsvätejšej svätosti pápeža Eugena III. , aby som ťa pozdravil. “
„ A čo odo mňa chceš? “ podozrievavo sa zatváril Konrád. „ Prechádzaš nemeckými kniežatstvami a  kážeš všade, kde prídeš. Zvolávaš výpravu do Svätej zeme. Je tak? “
„ Áno, tak, “ prisvedčil Bernard. „ Mojim kázňam načúvajú tisíce kresťanských duší a  k  výprave sa pripájajú davy ľudí. Potrebujú však vodcu, hlavu pomazanú od Boha, aby ich viedol do spravodlivého boja za pravdu Božiu. “
„ Chceš, aby som šiel bojovať do Palestíny? “ bez nadšenia sa opýtal nemecký kráľ.
Bernard z  Clairvaux odpovedal priamo: „ Bez tvojej podpory nebude mať nemecké vojsko potrebný význam. Hovoril som so šľachticmi v  mestách a  na hradoch, strávil som nekonečné chvíle v  rozhovoroch s  roľníkmi pod holým nebom a  viem, že všetci chcú pomôcť našim východným bratom, ktorí bránia Kristovu vieru v  moslimskom svete. A  šľachta, ktorá váha, bude nasledovať tvoj príklad, len čo pobadá, že si si obliekol plášť so znamením kríža. Ty máš v  rukách osud križiackych kráľovstiev, ktoré z  posledných síl odolávajú presile neveriacich. “
Konrád zamračene mlčal a  hľadal odpoveď. Rozhodnutie z  neho nevychádzalo ľahko: „ Hm... A čo...francúzsky kráľ Ľudovít? “
„ Ten už zbiera vojsko, “ bez meškania so seba vychrlil Bernard.
Konrád sa teda konečne rozhodol: „ Nemôžem nemecký ľud poškvrniť hanbou, ktorá by na neho padla, keby som odmietol pomoc kresťanom. Chopím sa kríža a  postavím sa na čelo nemeckej výpravy proti nepriateľom Kristovým. “
Keď sa Bernard vrátil do Francúzska, nasledovala nemecká šľachta príklad svojho kráľa a súťažila, kto si skôr pripne na rameno znamenie kríža.
Začiatkom septembra 1147 vstúpila armáda nemeckého kráľa Konráda do Konstantinopola. Byzantský cisár Manuel I. Komnenos pozval Konráda na veľkú slávnosť. Po úvodných ceremóniách Manuel Konrádovi povedal: „ Podľa mojich vedomostí, prechod vašich veľkých armád cez Uhorsko prebehol celkom v  pokoji. Len odkedy ste sa dostali na územie Byzantskej ríše, začali ťažkosti. Pre nás, samozrejme. Tvoje vojsko začalo plieniť krajinu a zabíjať každého, kto sa pokúsil mu v  tom zabrániť. “
„ Nepopieram, “ priznal Konrád. „ Došlo k  niekoľkým incidentom. Sme na pochode už od mája a  z  Regensburgu sem je to pekná diaľka. Dvadsaťtisíc chlapov udržať na uzde je niekedy dosť problematické. Verím, že škody, ktoré spôsobili, nie sú až také veľké, žeby sa kvôli nim bolo treba sporiť. “
„ Akože nie, “ vyčítal kráľovi Manuel. „ Vo Filippopolise tvoji vojaci usporiadali priam až orgie a spálili až po pivnice všetky predmestia a o pár dní neskôr vypálili neďaleko Andrianopolisu kláštor a povraždili všetkých mníchov. “
„ Máš pravdu, “ neochotne sa zakýval Konrád. „ Bolo to nedorozumenie. Bola to odplata za jedného nášho muža, ktorého omylom zabili lupiči. Chyba sa v  pri takomto podujatí raz-dva pritrafí. Veľmi ma to mrzí... “
„ Dobre, nechajme to, “ uspokojil sa s  ospravedlnením Manuel. „ Väčšmi ma však trápi, že prichádzajúci Francúzi, ktorých pribúda každým dňom, a nemajú čo jesť. Väčšinu potravín, ktoré bolo možné kúpiť, už vyjedli tvoji Nemci. “
„ Nie že by som nemohol spať kvôli francúzskym žalúdkom, “ trpko sa zasmial Konrád, „ ale nech sa o svojich Francúzov postará francúzsky kráľ. Vzťahy medzi našimi armádami sú napäté na prasknutie. A hlad tomu nijako neprospieva. Už sme kvôli jedlu zaznamenali niekoľko potýčok medzi našimi a  francúzskymi rytiermi, ktorí predbehli hlavný voj... “
„ A kde je Ľudovít? “ opýtal sa byzantský cisár.
Konrád pokrčil ramenami: „ Ťažko povedať. Na výpravu vyrazil až mesiac po nás. Jeho vojsko je značne roztiahnuté. Ale príde, o  to sa báť nemusíš... V  Konstantinopole sa dlho nezdržíme. Nečinnosť vojsko rozkladá. Vyrazíme na Nicaeu... Na zdravie. “
Konrád v  Nicaei rozdelil armádu na dve časti a prvých desať dní pochodoval ďalej strednou Anatoliou so svojim vojskom cez územie spravované Byzantíncami.
25.októbra sa v diaľke zjavila silueta mesta. Kráľ Konrád, unavený prudkou horúčavou, sa živo vypol v  strmeňoch: „ To je Doryleon! Pred pol storočím tu prví križiaci dosiahli svoje prvé veľké víťazstvo nad Turkami. Boh nám dá silu, aby sme znova zvíťazili. Pridajte do kroku! “
„ Turci! “ donieslo sa ku kráľovi volanie rytierov, čo kráčali na čele. „ Turci zaútočili! Ženú sa na nás seldžuckí lukostrelci! “
„ Ako je to možné?! “ strhol sa Konrád. „ Pripravte sa k  boju! To je neuveriteľné. Tí všiváci nás tu čakali... Vytvorte bojovú líniu! “
„ Je neskoro! “ zvolal ktorýsi z  veliteľov. „ Muži sú po celodennej ceste unavení. Seldžuci sa sypú zo všetkých strán. Pešiaci sú príliš roztrúsení... “
„ Rytieri, do boja! “ snažil sa vydávať aké také rozkazy kráľ.
„ Už je neskoro! “ zakričal jeden zo šľachticov, ktorý sa v  ťažkom brnení snažil vysadnúť na koňa. „ Už vpadli medzi nás!.. . Chráňte kráľa! Vyvedieme ho z  bitky! Kryte nás! Vraciame sa do Nicaei! “
Konrád sa zmätene rozhliadal okolo seba a  rozrušene habkal: „ Kde je biskup z  Freisingenu? Treba ho varovať! “
„ Biskup je niekde na pobreží, Veličenstvo! “ znela odpoveď. „ Poslal si ho z  druhou časťou vojska, aby prešiel okolo Egejského mora a  vpadol do vnútrozemia z  juhu! “
„ Áno, áno, viem, “ roztržito obracal hlavu na všetky strany Konrád. „ Panebože, ak natrafí na týchto diablov, je s  ním amen. A  spolu s  ním z  celou križiackou výpravou... Ústup! Všetko naspäť do Nicaei! “
Francúzsky kráľ Ľudovít začiatkom novembra dorazil do Nicaei, kde sa dozvedel o katastrofe, ktorá stihla Konráda. Obaja králi sa rozhodli spojiť svoje sily a v novembri vytiahli pozdĺž pobrežia cestou vedúcou cez Pergamon, Smyrnu a Efez.
Po príchode do Jeruzaléma prijali Ľudovít VII. a Konrád III. pozvanie kráľovnej Melisendy a mladučkého kráľa Balduina III. na konferenciu všetkých križiackych veliteľov v  Akkone. Jeruzalemský kráľ sa zdvorilo opýtal: „ Zotavili sa vaši vojaci z  neľudských útrap, ktoré museli podstúpiť na ceste sem? “
Ľudovít VII. sucho poznamenal: „ Tí, ktorí zostali žiť, sú už v  poriadku. Snáď tomu napomohli moje modlitby pri Božom hrobe... “
„ Je treba na rovinu povedať, “ skočil Ľudovítovi do reči Konrád, „ že moji vyčerpaní Nemci sa oneskorovali takmer o celý deň za Francúzmi, a tí sa nám za to vysmievali. Nedostatok jedla a vody, cesta neschodnou hornatou krajinou, vyžmýkala mužov do špiku kostí. “
„ Navyše tie ľadové vetry, “ doplnil Ľudovít. „ Len šťastlivci unikli tureckým šípom a dopotácali sa koncom jari polomŕtvi a demoralizovaní do Antiochie. “
„ Raimond sa o  vás v  Antiochii postaral dobre, “ vľúdne povedala kráľovná Melisenda. „ Nemali by sme však strácať čas a  čo najskôr prejednať ďalší postup. “
Ľudovít VII. súhlasil: „ Mali by sme ihneď napadnúť Damask. “
„ Damask? “ zopakoval jeruzalemský kráľ Balduin III. „ Tam predsa bývajú jediní moslimovia, ktorí sa snažia s  nami dobre vychádzať. Obchodujú s  kresťanskými kupcami a  predávajú prvotriedny orientálny tovar. “
„ Predovšetkým sú to neveriaci psi, “ nepripúšťal pochybnosti Konrád III. „ Môžu nás kedykoľvek zradiť. “
„ To je veľmi málo pravdepodobné, “ namietal Balduin, znalý domácich pomerov. „ Ak proti Damasku zaútočíme, všetkých jeho obyvateľov privedieme do náručia sýrskeho vládcu Núr ad-Dína. Teraz sa boja jeho ctižiadosti, no je moslim rovnako ako oni... “
„ S tým si netreba robiť starosti, “ viedol rozhovor požadovaným smerom Ľudovít. „ Treba ich vybiť ako potkany. Žiadam, aby toto zhromaždenie potvrdilo okamžitý výpad proti Damasku. Kto je za? “
Keď zodvihol ruku Konrád III. , neochotne sa k  nemu pridal jeruzalemský kráľ a  ostatné križiacke kniežatá.
Armáda, ktorá 24. júla 1148 dorazila k  Damasku, bola najväčšia, akú kedy dali križiaci dokopy. Keby boli zaútočili ihneď na hradby, mohli mesto dobyť, pretože v  meste vládol zmätok a zúfalstvo. Nasledujúceho dňa však začali prichádzať mestu posily a zahnali kresťanov od hradieb. 28.júla bola situácia taká beznádejná, že kresťania museli ustúpiť. To bol koniec 2. križiackej výpravy.
O  jedenásť rokov neskôr pritiahol k  Antiochii byzantský cisár Manuel a  rozhorčene napomenul jej nového vládcu: „ Kľakni ma kolená, keď s  tebou hovorí byzantský cisár, Renaud zo Chatillonu! Si zlý a ohavný človek, akého som vo svojej blízkosti ešte nemal! Nevážiš si ani ľudí, ani ich priateľstvo. To, čo si vykonal na kresťanskom Cypre, nemá obdobu! “
„ Bránil som našu vieru, “ sebavedome prehlásil Renaud zo Chatillonu.
Manuelovi očervenela tvár od zlosti: „ Vraždeniu a  vypaľovaniu ty hovoríš obrana viery?! Plienenie tvojich vojakov trvalo celé tri týždne. Drancovali kresťanské kostoly, kláštory a vykrádali domy a  obchody. Spustošili celé mestá a dediny. Pálili obilie, kradli dobytok a hnali ostrovanov ako zver na pobrežie, kde znásilňovali ženy a  dievčatá. Podrezávali hrdlá starým, deťom a všetkým, ktorí sa im postavili na odpor! “
„ Boli to moslimovia, “ presviedčal cisára Renaud.
Manuel však poznal skutočnú pravdu: „ Cyprus je kresťanský a  patrí Byzancii. Len správa, že sa blíži moje loďstvo ťa prinútila ukončiť to besnenie. Na tvojom ničomnom čine je najhoršia tvoja úplná nezodpovednosť. Kvôli takým chamtivým ľuďom ako si ty, skončila križiacka výprava neúspechom. Kráľ Ľudovít VII. dokonca neváhal vyzvať do novej križiackej výpravy proti Byzancii, keď sa dozvedel, že som s  Konrádom uzavrel spojenectvo proti Normanom Rogera Sicílskeho. Žiarlivosť ho priviedla k  takémuto podlému činu. A  teba vedú rovnaké pohnútky. “
„ Som antiochijským kniežaťom, “ vzdorovito dvihol hlavu Renaud. „ Snažím sa pre svoje mesto zabezpečiť moc a  prosperitu. A  ty by si robil to isté... “
„ Mlč, Renaud! “ zrúkol cisár. „ Neuvedomuješ si, aké dôležité je neťahať sa s  moslimami za prsty. Raimond z  Antiochie, tvoj predchodca, padol v  boji s Núr ad-Dínom, no jeho smrť nebola daromná. Stratili sme síce Damask, no keď jeruzalemský kráľ Balduin pre Krista dobyl Askalon, Núr ad-Dín nemal dostatok síl proti nemu zasiahnuť. Dlhá vojna neprospieva nikomu... Mám v  úmysle spojiť sa s  kráľom Balduinom, aby sme spoločne uzavreli s Núr ad-Dínom mier. Hovorím ti otvorene, nech ťa sám Boh chráni, keď nejakým hlúpym skutkom porušíš slovo, ktoré ako praví kresťania dáme bývalému nepriateľovi, aby sme zabezpečili mier. Varujem ťa vopred. Teraz ťa nepotrestám, no stačí jeden ponos a neujdeš mi. Kroť svoje koristnícke chúťky. Ide o budúcnosť kresťanských kráľovstiev tu vo Svätej zemi. “
Renaud práve rok po tom, čo Manuelovi musel sľúbiť, že sa bude slušne správať, ľahkovážne podnikol lúpežnú výpravu na Núr ad-Dínove územie. Renaud bol Núr ad-Dínovými mužmi zajatý a vo väzení zostal 16 rokov.
V  marci 1169 sa stal vezírom Egypta 31- ročný Saladín. Začiatkom jari 1187 si do svojho sídla zavolal svojho syna Al-Afdila. Mladík sa poklonil a zdvorilo povedal: „ Alah s  tebou, všemocný sultán. Volal si ma? “
„ Áno, sadni si, “ prikývol Saladín. „ Prichádza čas, kedy sa má z  chlapca stať muž. Je na čase, aby si okúsil z  chleba, ktorý jedia panovníci. Pred osemnástimi rokmi ma prvýkrát na výpravu zobral môj strýko Šírkúrh a dnes vládnem Egyptu a Sýrii. Teraz je rad na tebe. Pôjdeš so mnou bojovať proti neveriacim. Sú to klamári, ktorí nikdy nedodržia slovo. “
„ Zase prišli rytieri s  krížmi? “ vyzvedal mladík.
Vznešený otec odvetil: „ Nie. Zatiaľ nie. Ale Renaud zo Chatillonu opäť začal vystrkovať rožky. Naši kupci doteraz bezpečne prechádzali kresťanskými územiami, až pokým sme Renauda nepustili z  väzenia. Je najchamtivejší zo všetkých kresťanov a kupecké karavány mu nedávajú spať. Je otázkou času, kedy sa to zapáči ostatným neveriacim. “
„ S  kresťanmi sme predsa uzavreli mier, “ nechápavo pozeral na svojho otca Al-Afdil.
Sultán sa na mládenca vážne pozrel: „ Nebude pokoj, pokým ich odtiaľ nevyženieme všetkých... Chcem vyzvať všetkých moslimov, aby sa pridali k  džihádu za znovudobytie Jeruzaléma. “
„ To nebude také jednoduché, “ zháčil sa sultánov syn. „ Sám si povedal, že križiaci po celom jeruzalemskom kráľovstve postavili pevné hradby, ktoré umožňujú niekoľkým rytierom ovládať celý kraj. V prípade obliehania môžu obrancovia hradu privolať pomoc zapálením signálnych ohňov. Neveriaci vedia hrady nielen dobyť, ale aj ich účinne brániť. “
Saladin sa tváril spokojne, keď videl, že Al-Afdil je pomerne dobre informovaný a má vo veci prehľad: „ Viem, že nemôžeme dúfať v  porážku križiakov, pokiaľ zostanú na svojich hradoch alebo v  opevnených mestách ako Akkon, Kerak a Tyros. Jediná možnosť zničiť ich spočíva v  ich vylákaní do otvorenej bitky. Až potom je možné obsadiť i hrady... Jediná možnosť je vojna. V  lete vyrazíme. “

Moslimské vojská prekročili rieku Jordán 1.júla 1187 v  mieste ležiacom priamo na juhu od Galilejského jazera. Keď Saladín obľahol mesto Tiberias, sultán sa pri obchôdzke tábora stretol so synovcom Taki al-Dinom: „ Tak ako sa darí vojsku, Taki? Majú vojaci dosť vody? “
„ Kone sú napojené dobre, vznešený sultán, “ veselo zvolal synovec. „ A vojaci si nesú bohatú zásobu vody. Myslím, že neveriaci nemajú takéto horúčavy príliš v  láske. “
Saladín prisvedčil: „ Tak je. Hoci tu Frankovia žijú už dosť dlho, na galilejské slnko si nezvykli. Na to by sa tu museli narodiť. Jeruzalemský kráľ Guy z  Lusignanu v  tomto počasí nedokáže udržať veľkú armádu v  poli dlho. Navyše je slaboch, ktorý sa zmocnil trónu ľsťou na úkor Raimonda Tripolského a Baliana z  Ibelinu. Najhoršie je, že na kráľa majú najväčší vplyv muži ako ten bezohľadný Renaud z  Chatillonu, ktorého zabijem hneď ako sa mi dostane do rúk. “
„ A čo povieš na Gérarda z  Ridefortu? “ vyzvedal Taki.
Saladín chvíľu uvažoval: „ Veľmajter templárskeho rádu? Je to mocný bojovník, ale ako veliteľ nestojí za nič... “
„ Všemocný sultán! “ dorazil k  Saladínovi jeden z  veliteľov, Keukburi. „ Z  Tiberiady vyrazil posol a smeruje do Saffuríje. Máme ho chytiť? “
„ Ešte že čo, “ odmietol sultán. „ Náramne sa nám to hodí. Tiberias je skoro bezbranná, lebo Guy stiahol hlavné posádky a zhromaždil ich do kráľovskej armády pri Saffuríji. Tiberias patrí Raimondovi Tripolskému, ktorý sa pripojil ku kráľovskej armáde a posla, ktorý teraz ide do Saffuríje, vyslala Raimondova žena grófka Eschiva. Zostala jej len malá posádka, preto teraz posol nesie kráľovi Guyovi žiadosť o pomoc. A tomu nezostane nič iné len jej vyhovieť, aby nenahneval Raimonda... Haha, kresťania to majú zariadené veľmi zvláštne. Kvôli žene. U nás by sa takéto niečo nemohlo stať. “
„ Čo máme teda urobiť? “ požadoval rozkazy Keukburi.
Saladín odpovedal rázne: „ Nechajte posla prejsť! Potrebujem Guya vylákať z  jeho hradov do otvoreného poľa. My medzitým obsadíme vyvýšeniny po oboch stranách vyschnutej planiny medzi Saffuríjou a Tiberiadou. Tam si počkáme, pokým neveriaci sami nevpochodujú do pasce. Alah s  nami. “
Keď posol dorazil do Saffuríje zvolal jeruzalemský kráľ Guy z  Lusignanu vojnovú poradu. Raimond Tripolský hovoril ako prvý: „ Je nemysliteľné, aby sme sa Tiberiade vydali na pomoc. Som proti tomu. “
„ Ale Raimond, “ udivene zvolal kráľ. „ Tvoja žena ma prosí o pomoc. Je mojou povinnosťou ísť kresťanským bratom na pomoc. “
„ Čo nechápeš, že je to Saladínova pasca? “ naďalej trval na svojom Raimond. „ Prečo asi sa posol dostal až sem? Saracénskym šípom neunikne ani myš a k  nám si chodia poslovia ako po námestí. Ak naše vojsko postúpi do púšte, bude stratené v  jedinej bitke... A Saladín je muž dbajúci na česť, ktorý neublíži bezbrannej dáme. “
„ Ja to už ďalej nemôžem počúvať, “ rozzúrene zvolal veľmajster templárov Gérard z  Ridefortu. „ Si obyčajný zbabelec Raimond. Pre mojich templárov je hanbou nečinne sedieť, keď Saracéni plienia kresťanské mesto... Kráľ, mali by sme čo najskôr vyraziť. “
„ Len pokoj veľmajster, “ ozval sa kráľ „ Raimond má pravdu. Treba obdivovať jeho statočnosť, keď v  nebezpečenstve je jeho vlastná manželka. S  pomocou Tiberiade ešte počkáme. “
Keď všetko v  križiackom tábore zaspalo, prišiel Gérard do Guyovho stanu práve, keď sa kráľ ukladal na spánok. Guy bol v  prítomnosti veľmajstra vždy nesvoj, lebo si bol vedomý pomoci, ktorú mu Gerard poskytol pri získaní trónu. Gérard si sebavedome bez vyzvania sadol a oznámil mu: „ Prišiel som ti povedať, že vojenské rády, templári a johaniti opustia vojsko, ak sa nevydáš na pomoc Tiberiade. Musíš zmeniť dnešné rozhodnutie. “
„ Gérard, zaprisahám ťa, “ zúfalo sa snažil veľmajstra presvedčiť kráľ. „ Pochod na Tiberiadu v  tejto letnej horúčave je bláznovstvo vedúce k  istému krachu. Navyše kráľovské slovo je zákonom. “
„ Tak ten zákon jednoducho zmeň, “ nemienil vyjednávať templár. „ Zajtra buď oznámiš táboru, že ideme na Tiberias, alebo odídem a zoberiem so sebou templárov a johanitov. Som zvedavý, čo si počneš bez najlepších vojakov. “
Keď sa ráno zvyšok tábora dozvedel, že kráľ zmenil svoje rozhodnutie a pôjde sa do Tiberiady, bol jednoducho ohromený.
Kresťanské vojsko, pravdepodobne najväčšie v 88 ročnej histórii Jeruzalemského kráľovstva, sa skladalo asi z 1 500 rytierov, 3 000 ďalších jazdcov a cez 10 000 pešiakov. 3.júla 1187 sa celé vojsko ešte pred východom slnka vydalo zo Saffuríje na 25 kilometrovú cestu k  Tiberiade. Predvoj bol vedený Raimondom z  Tripollisu, zadný voj Balianom z  Ibelinu a Gérardom z  Ridefortu, v  strede postupoval kráľ so svojimi barónmi.
Slnko nemilosrdne pražilo a pozdĺž vápencovej cesty, po ktorej postupovali, nebol jediný strom, ktorý by im poskytol tieň.
Kráľ Guy bol čoraz viac znepokojený: „ To prekliate slnko je horšie ako Saracéni. Rytieri v strede kolóny musia postupovať tempom pešiakov... . Raimond, rozkáž chlapom, aby sa sformovali okolo rytierskych koní. Nech svojimi telami v  brneniach a kožených plášťoch chránia kone pred saracénskymi šípmi. Každú chvíľu sa môžu objaviť znova. Keď rytierom postrieľajú kone, sme stratení. “
Všade okolo kráľa sa vliekli pešiaci, ktorí potichu šomrali: „ Do čerta, to slnko nám vypáli mozog. Nemáme žiadne vaky s  vodou. Náročky nám ich nedali, aby sa náš postup ešte viac nespomaľoval. Dali nám len príručné fľaše. “
„ Hm, ale čo z  toho, “ povedal jeden z  pešiakov, ktorý sa práve márne pokúšal napiť. „ Väčšinu sme jej už vypili skôr, než slnko vystúpilo na vrchol. Na ďalšiu vodu máme nádej, až keď dorazíme ku Genezaretskému jazeru. A dovtedy nech nám Boh pomáha“ .
Vo chvíli, kedy bola kolóna neodvolateľne na pochode vpred, zaútočil Saladín oboma svojimi krídlami z  okolitých kopcov a obkľúčil križiacke rady. Kresťanskí strelci z  kuší síce udržovali Saracénov v  dostatočnej vzdialenosti, ale kolóna musela kvôli obrane zastaviť.
Raimond z  Tripolisu prišiel upozorniť kráľa Guya: „ Kráľ, vojsko v  tej pekelnej horúčave už nemá vodu. Máme poslednú šancu. Na sever od nás je prameň pri hore Turan. “
„ Nie, nie, to by nás zdržalo, “ váhavo odmietol Guy. „ Musíme sa ponáhľať na pomoc Tiberiade. “
„ Je to jediná šanca, “ snažil sa zachrániť armádu Raimond. „ Muži zomrú smädom skôr, než naša rozptýlená kolóna dosiahne Genezaretské jazero... Zaprisahám ťa kráľ, tak aspoň prikáž zmeniť smer a vydajme sa k  vyvýšenine tamto na severe, kde sa blízko Hattínu nachádzajú ďalšie pramene. “
„ Hm... Dobre teda, “ váhavo súhlasil Guy. „ Vydaj vojsku rozkaz. Nech sa tí statoční muži pred smrťou aspoň napijú vody skôr, než ich to slnko pripraví o  rozum. “
V  nastávajúcom zmätku pri zmene smeru pochodu sa niektorí rytieri oddelili od svojho pešieho sprievodu a pokúsili sa dostať rýchlejšie k  vode. Saracéni však celú kolónu obkľúčili.
Raimond ihneď spoznal hroziace nebezpečenstvo: „ Naše vojsko bude stratené, ak sa nám nepodarí prelomiť obkľúčenie. Zaútočím so svojimi rytiermi. “
„ Stoj Raimond, “ unavene Raimonda zastavil kráľ. „ Nikam nechoď. Tu sa utáboríme. Zadný voj je taký vyčerpaný, že už nemôže ďalej. “
„ Zadný voj je vyčerpaný? “ do vojvodu Tripolského akoby vošiel čert. „ A kto, kto že je zadný voj? Gérard z  Ridefortu a tí jeho mlčiaci templári! Nože kdesi teraz, Gérard! Je to všetko tvoja vina!.. . Kráľ môj, spamätaj sa. Ak tu zostaneme bez vody, znamená to rozsudok smrti... Ale ak si to praješ, vedz, že pre mňa vojna skončila. Táto zem je stratená. Už ťa nebudem otravovať. “
Keď sa v  nasledujúce ráno kresťania prebudili, zistili, že sú zo všetkých strán obkľúčení Saladínovým vojskom. Niekoľko moslimov podpálilo suché kroviny na skalnatom svahu a vietor hnal dym križiakom do očí. K  hrôzam sa pridali škorpióny a jedovaté pavúky, ktoré prenikali pod brnenia a odev. Rytieri bojovali ako obvykle s  neuveriteľnou odvahou a čoskoro sa znova pohli k hattínským prameňom. Stovky koní už padli smädom alebo pod saracénskymi šípmi, a tak sa mnoho rytierov spolu s  pešiakmi začalo driapať hore skalnatými svahmi do miest, kde dúfali nájsť vodu. Guyovi nezostávalo nič iné, len rozložiť kráľovský stan ako záchytný bod.
Boj pokračoval bez chvíľky oddychu a Raimondovým rytierom sa podaril prielom k  Hattínu, no pre kráľa Guya a masu vojakov nebolo úniku. Saracéni potom uzavreli okolo Pravého Kríža kruh.
Celú situáciu z  neďalekého vŕška sledoval Saladín so svojím 17-ročným synom Al-Afdilom. Mládenec zrazu vykríkol: „ Otec, pozri. Taki ukoristil kresťanský kríž a cvála s  ním k nám. Vyhrali sme. “
„ Nemýľ sa synu, “ otočil sa k mládencovi sultán. „ Máš ešte málo skúseností. Kresťania ešte nie sú porazení. Sú veľmi húževnatí. Nikdy ich nesmieš podceniť. Pred chvíľou sme odrazili ďalší ich divoký výpad len niekoľko metrov od nás. Neporazíme ich, pokiaľ nepadne tamten kráľovský stan... hahá, pozri sa práve spadol. To je neuveriteľné... Teraz vyrazíme, víťazstvo je blízko. Kopijníci za mnou! Vpred! V  mene Alaha! “ .
Saladín našiel kráľa Guya obklopeného vyčerpanými rytiermi na vrcholku jedného z  Hattínskych rohov. Zohol sa ku Guyovi a chytil ho pod pazuchu: „ Vstaň, si jeruzalemský kráľ a kráľovi sa nepatrí kľačať pred kráľom. Ty a tvoji rytieri ste sa bili hrdinsky. Zaslúžite si obdiv všetkých statočných mužov... Nože povedz, kto je tamten zachmúrený šľachtic, čo na mňa tak nepekne zazerá? “
„ To je Renaud zo Chatillonu, “ zronene prehoril Guy. „ A vedľa neho sedí veľmajster templárov Gérard z  Ridefortu. Už ti nemôžu ublížiť Saladín. Prosím za všetkých mojich mužov, nenalož s  nimi zle. Boli vedení čistou vierou. “
Saladín podišiel k  Renauldovi zo Chatillonu: „ Tak sme sa predsa stretli Renaud zo Chatillonu. Bol som veľmi zvedavý ako vyzerá človek, ktorý je schopný toľkého zla. Nezaslúžiš si ďalej žiť, lebo ty si nenapraviteľný chamtivec a násilník. Ty nerešpektuješ nič a nikoho. Šestnásť rokov si bol vo väzení a nenapravil si sa. Tvoja duša sa zmieta v  osídlach zla. Preto ju oslobodím, aby si už neškodil ani nám, ani tvojim panovníkom... . Syn môj, podaj mi meč... ... Ty, kráľ jeruzalemský, nemusíš sa obávať o  svoj život. Ušetrím ťa. Nie je zvykom kráľov zabíjať sa navzájom. Budem s  vami zaobchádzať ako so vznešenými zajatcami. Ale istotne mi odpustíš, ak obyčajných vojakov predám do otroctva... Očakávam vás v  mojom stane, určite ste vyhladli aj vysmädli. “
Porážka kresťanov pri Hattíne bola pre križiakov katastrofou. 2. októbra 1187 Saladín dobyl Jeruzalem, čím padlo celé jeruzalemské kráľovstvo. Sultán však vydal rozkaz, že sa kresťanom nesmie ubližovať. Východ bol opäť moslimský.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.